Tento príspevok by mal pripomenúť, že s gladiolami nenarábame správne – takmer všetci pestovatelia máme totiž na svedomí degradáciu kvality jednotlivých odrôd. Prepáčte, ak sa vás to priamo netýka.
Začnem slovami nebohého priateľa, ktorý z vlastného pozorovania – aj keď nenachádzal vysvetlenie – často vravieval:
„Peter, iba raz, prípadne dvakrát uvidíš nový kríženec kvitnúť v plnej paráde – čo do veľkosti, farby aj zdravia. V ďalších rokoch sa kvalita novej odrody postupne znižuje.“
Nehľadali sme, a preto sme ani nenašli odpoveď, prečo je to tak.
Dnes toho o degradácii odrôd vieme viac a práve o tom je týchto pár viet. Zaujímavou náhodou práve vo chvíli, keď som chcel túto tému opísať, prišiel príspevok, o ktorý som požiadal pána Andreja Baranova – svetovú špičku v šľachtení gladiol a uznávaného odborníka. Pán Baranov to vidí takto a má pravdu:
„Vybraný hybrid pozorujem počas 5 – 7 rokov kvitnutia. Prečo? Po prvé, napriek vegetatívnemu rozmnožovaniu sa zistilo, že v prvých 2 – 4 rokoch sa mnohé vlastnosti hybridu (počet pukov, výška atď.) pre genetickú nestabilitu výrazne menia. V druhom roku kvitnutia máme často 26 – 28 pukov, no do piateho roku kvitnutia zostane len 22 – 24 pukov. Ostatné vlastnosti sa kontrolujú ťažšie.“
— Andrej Baranov
Zrejme nič nové pod slnkom. Moja skúsenosť je však taká, že od jednotlivcov a malých firiem až po gigantov v produkcii gladiol sa pozitívnou selekciou zaoberajú len minimálne alebo vôbec.
Čo s tým?
Odpoveď je jednoduchá, no v praxi poriadne náročná: nezostáva nám nič iné ako pozitívny výber. Mal by sa robiť už od prvej výsadby jednoročných, kvitnutia schopných hľúz novej odrody. Napríklad z tridsiatich kusov prvýkrát kvitnúcej odrody Emily označíme (najlepšie farebnou stužkou) 1 – 3 jedince, ktoré najlepšie zodpovedajú prvému kvetu z pôvodnej hľuzy z kríženia – alebo ho kvalitou dokonca prekonávajú, čo sa stáva často.
Dva príklady z praxe
Odroda Thália je farebne veľmi zaujímavá, no pri prvom kvitnutí som si všimol, že niektoré kvety vybočujú do strán. V druhom roku kvitnutia z jednoročných hľúz som zbadal dva kvetné klasy, na ktorých boli kvety usporiadané v pravidelnom dvojrade bez vybočenia. Brut som bral len z označených jedincov a odrodu dodnes udržiavam v dobrej kvalite. Nesaďme teda všetok brut z danej odrody – niekedy je menej viac.
Iným príkladom je pekná odroda Smutný Akant od kolegu P. Mimránka. Pôvodne ju výrazne hendikepoval silný rázštep kvetov. Dnes ju vídať na výstavách bez tohto problému, medzi pestovateľmi však stále kolujú aj jedince s veľkou, nepeknou medzerou medzi kvetmi v strede klasu.
Selekciu sa snažím robiť už niekoľko rokov, aspoň pri najkvalitnejších odrodách, no fyzicky ani časovo to nestíham.